Právna a politická filozofia úplne inak

V utópii je všetko dokonale naplánované. Dokonca aj dokonalý sex💋, po ktorom sa rodia dokonalí občania👶. Tým ostatným však musí stačiť aj celkom obyčajné čítanie🤓 utopického spisu Slnečný štát (Civitas solis) od neposlušného mnícha Tommasa Campanellu: „Pretože pri cvičení sú muži a ženy úplne obnažení ako starí Lakedomci, dozerajúci úradníci poznajú, ktorí sú schopní plodenia, ktorí sú naopak neschopní, a ktorí muži a ženy sa k sebe hodia. Plodia len, keď sa dobre vykúpu a to vždy v tretiu noc. Vysoké a krásne ženy sa združujú s mužmi veľkými a zdatnými; plnoštíhle ženy s chudými, chudé s plnoštíhlymi, aby nastalo dobré a účelné zmiernenie odchýlok. Večer prichádzajú muži a zostávajú v spálňach. Potom idú spať na rozkaz dozerajúcich úradníkov a úradníčok. Ploditeľ neplodí skôr než strávi jedlo a pomodlí sa k Bohu. V spálňach sú krásne sochy slávnych mužov, ku ktorým ženy vzhliadajú, potom pozerajúc von oknom na nebo, prosia Boha, aby im doprial vynikajúce potomstvo. Spia [muži a ženy] v dvoch oddelených spálňach až do hodiny plodenia; vtedy vstane dozerajúca úradníčka a otvorí oboje dvere zvonka. Túto hodinu určia lekár a astrológ, ktorí sa snažia vybrať čas, kedy Venuša a Merkúr sú východne od slnka.“ Vidíte?! Nič nie je také jednoduché ako by sa mohlo zdať! ☝️

Prečo vznikol štát podľa Jean-Jacquesa Rousseau?! Pretože ľudia uzatvorili medzi sebou spoločenskú zmluvu. Prečo vôbec pristúpili k jej uzavretiu?! Veď sa v prirodzenom stave mali všetci ako ušľachtilí divosi dobre (?!) Rousseauova odpoveď je jednoduchá: pretože ľudia sa chceli mať ešte lepšie, a navyše ľudia by si nikdy v živote slobodne nezvolili možnosť, ktorá by im mala škodiť. To sú základne východiska rousseaovského konceptu (priamej) demokracie a republiky. Všeobecná vôľa ľudu (volonté générale) je v štáte vždy správna a každý z občanov je povinný sa jej podriadiť. Inými slovami, vox populi, vox Dei! Avšak po dôslednom štúdiu Rousseauovych spisov možno konštatovať, že otázku postoja všeobecnej vôle ľudu k povinnému očkovaniu Rousseau obchádza... asi vedel prečo.🤔

Vývoj nezastavíš... kto sa pridá ako ďalší... 🤔😆

Predpokladať výsledok súdneho sporu je hotová alchýmia. Právny realista a sudca Jerome Frank tvrdil, že sa to vlastne ani nedá... Podľa neho do hry môžu vstupovať vysoko subjektívne faktory, ktorým dá sudca v rozhodovaní súdneho sporu prednosť pred tým, čo hovorí právo. Rozhodovanie sudcu tak môžu v konečných dôsledkoch ovplyvniť faktory, akými sú ťažký vzduch v pojednávacej miestnosti, hlad, hádka s manželkou večer pred rozhodnutím veci ale aj vzhľad a pôsobenie samotných účastníkov konania, ich právnych zástupcov a svedkov... a o to nepredvídateľnejšie môže byť rozhodnutie, ak rozhoduje porota zložená z občanov. Sudca Frank totižto tvrdil: „Mnohé poroty pri vynášaní verdiktu konajú pod vplyvom emocionálnych reakcií na právnikov a svedkov. Páči sa im šikovný právnik na strane obžaloby, ľutujú úbohú vdovu, páči sa im bruneta s dôveryhodnými očami, nepáči sa im veľká obchodná spoločnosť, Talian so silným cudzineckým prízvukom.“

Vraj o tom hovoril včera na JOJ-ke...🤔

Ruth Bader Ginsburg alebo o feministke, ktorá bojovala za práva žien zrovnoprávnením mužov...

Nedávno zosnulá sudkyňa Najvyššieho súdu USA, liberálna feministka a obávaná feministická ikona „Notorious RBG“ a.k.a. Ruth Bader Ginsburg bojovala ako právnička za zrovnoprávnenie žien tak povediac „z vnútra systému“. Jej feministicko-právny aktivizmu sa zameriaval na presadzovanie formálnej požiadavky rovnosti v práve. V rámci toho zastupovala strany sporu v konaní pred Najvyšším súdom USA, ktoré namietali diskrimináciu na základe pohlavia v dôsledku platných sexistických zákonov. Prelomovou sa zdá byť v tomto smere jej argumentácia v prípade Reed v. Reed z roku 1971. Podľa niektorých feministiek je tento prípad natoľko významným, že od Ginsburgovej argumentácie a od samého rozhodnutiu v tejto veci datujú aj začiatok a rozvoj feministicko-právnej teórie vôbec. Spornými v tomto prípade boli zákonné podmienky dedenia v štáte Idaho, ktoré uprednostňovali mužov pred ženami. Najvyšší súd USA – aj vďaka argumentácii, ktorú zhrnula Ruth Bader Ginsburg – konštatoval porušenie štrnásteho dodatku Ústavy USA, resp. porušenie „rovnakej ochrany zákonom“. V Idahu tak ženy mohli dediť rovnako ako muži, zatiaľ čo na právnických fakultách v USA si začínali ženy postupne uvedomovať, že novým synonymom slova pravda je „feminizmus“...

Lenže nie každá zákonná diskriminácia žien na základe pohlavia mohla byť taká zjavná ako v predošlom prípade... Ruth Bader Ginsburg bola presvedčená, že väčšina sudcov Najvyššieho súdu sú vo svojom vedomí zahltení patriarchálnymi, sexistickými predsudkami voči ženám. Tomu prispôsobila aj svoju feministickú stratégiu – začala si vyberať také prípady, kde právo znevýhodňovalo mužov. Predpokladala totiž, že sudcovia (muži) jasnejšie pochopia škodlivosť zákonov, ktoré rozlišujú medzi pohlaviami. Takisto ďalej uvažovala, že ak o nich bude rozhodovať priamo Najvyšší súd, vznikne suma precedensov, ktoré vytvoria pevné základy pre formálnu požiadavku rovnosti medzi mužmi a ženami v práve. Nasledoval celý rad prípadov s diskriminovanými mužmi, z ktorých možno spomenúť, napr. Charles E. Moritz v. Commissioner of Internal Revenue (1972), Frontiero v. Richardson (1973), Weinberger v. Wiesenfeld (1975), Mississippi University for Women v. Hogan (1982), atď. atď.

Najchytľavejší je však prípad Craig v. Boren (1976), známy pod označením „pivný prípad“. Tento prípad, ktorý vznikol vo chvíli, keď si mladý študent so svojou priateľkou (obaja vo vekovom rozmedzí od osemnásť do dvadsať jeden rokov) chceli kúpiť pivo. Mladý pán však narazil na diskriminačný zákon štátu Oklahoma, ktorý obmedzoval predaj piva s nízkym obsahom alkoholu len na ženy vo veku od osemnásteho roku života, zatiaľ čo mužom predmetný zákon neumožňoval kúpiť si pivo s nízkym obsahom alkoholu, pokiaľ nemali aspoň dvadsaťjeden rokov. Ginsburgovej argumentácia presvedčila siedmych z deviatich sudcov Najvyššieho súdu, že sporný zákon porušoval štrnásty dodatok Ústavy USA, a tým aj právo muža kúpiť si a vychutnať si pivo. Zároveň treba povedať, že pri rozhodovaní skutkovo tak malicherného prípadu Najvyšší súd po prvýkrát použil a tým aj zaviedol procedúru predbežného, respektíve zvýšeného preskúmavania (intermediate scrutiny; heightened scrutiny) pôsobenia legislatívy s ohľadom na rozdielne dopady u mužov a u ženy.

Najhorší sudca všetkých čias nepochádza z okresného súdu na divokom východe Slovenska, ale z krčmy na divokom západe amerických prérií. Reč je o sudcovi Royovi Beanovi.

Sudca Bean nikdy neštudoval právo, ale právo poznal dokonalo, pretože ho zažil aj z druhej strany. Potvrdil to vlastnými slovami: „Ovládam právo... pretože sám som jeho najväčším porušovateľom.“ Sudca, ktorý podľa vlastných slov nikdy v živote nepil vodu iba whisky, pred začiatkom svojej justičnej dráhy zastrelil dvoch mužov, pašoval bavlnu a robil iné väčšie či menšie zločiny. Dokonca bol aj obesený, ale pokus o jeho obesenie nebol úspešný... zločincovi Beanovi zachránil život zlomený konár stromu.

Hitparáda jeho rozhodovacej činnosti zahŕňa odsúdenie mŕtvoly („Uznávam túto mŕtvolu vinnú za skryté nosenie zbrane a ukladám jej pokutu 40 $!“) alebo neodsúdenie usvedčeného a očividného páchateľa vraždy Číňana („Páni, našiel som zákon, ktorý zakazuje vraždu medzi blížnymi, ale nenašiel som nič o zabití Číňana. Prípad zamietam!“). Sudca Bean bol sudca šalamúm. Keď zistil, že odsúdený na smrť obesením má pri sebe 400 $, svoj rozsudok ihneď zmenil na pokutu vo výške danej sumy. Môžeme len hádať, kde presne skončili „vybraté“ peniaze... alebo raz chcel nechať obesiť istého obhajcu len preto, že sa odvolal na Habeas Corpus Act. Keďže Bean pravdepodobne ani nevedel o čom obhajca hovorí, považoval názov významného ústavného aktu za sprostú nadávku.

Úplatky a rôzne machinácie boli vlastné jeho menu. Aby sa udržal v sudcovskej funkcii bol nútený falšovať hlasy či prijímať pochybné rozhodnutia len aby si zaistil hlasy pre zotrvanie vo funkcii. Jeho súdne pojednávania sa konali v krčme, ktorú prevádzkoval on sám najmä preto, aby zarábal na občerstveniach. Údajne to je aj dôvod častých prestávok, počas ktorých si zúčastnení mali objednať čo možno najviac pitia.

Je náročné jednoznačne potvrdiť, že Bean bol rodeným zločincom, ktorému ostatní uverili, že bol sudcom. Mnohí hovoria, že jeho groteskné rozhodnutia smerovali v konečných dôsledkoch vždy k akémusi dobru a dokázali upokojiť situáciu. Poukazujú pritom na fakt, že Bean zďaleka nebol taký „krvilačný“ sudca ako iní na divokom západe (na smrť obesením odsúdil iba dvoch mužov, jednému z nich sa však podarilo utiecť)... možno... a možno bol Bean len odrazom divokého západu a nemohol byť iným než v skutočnosti bol.🙃

Trápi vás vzťah práva a morálky? Neviete kvôli tomu spávať? Ničí vám to váš pracovný a súkromný život? Možno by ste sa mali nechať inšpirovať právnym realizmom Olivera Wendella Holmesa. Takže, ako sa hovorí: "KEEP CALM AND BE A LEGAL REALIST!"😉

Pozemský a posmrtný život jednej z najznámejších postáv utilitarizmu a imperatívnej teórie práva Jeremyho Benthama majú jednu vec spoločnú: obe sú plné bizarností. Bentham si totižto želal, aby jeho telo bolo po smrti využité na vedecké skúmania. O toto želanie sa mala postarať pitva. Ďalším jeho želaním bolo, aby sa vhodné a takpovediac použiteľné zvyšky jeho telesných pozostatkov – teda najmä hlava a kosti – zužitkovali ako súčasť figuríny Benthamovej podobizne, ktorá je dodnes umiestnená v budove University College v Londýne a známa pod názvom „Jeremy Bentham Auto-Icon“. Dôvodov, prečo sa Bentham rozhodol tak stráviť večnosť svojho posmrtného život, je niekoľko, ale o tom niekedy inokedy... Napovieme, že takto chcel v zhode so svojou filozofiou sčasti maximalizovať šťastie v spoločnosti.

Bentham (tak ako pri všetkom) vo svojej poslednej vôli stanovil absolútne presne čo a ako sa má s jeho telom po smrti diať. Na toto prísne zadanie poslednej vôle mal dohliadnuť Benthamov osobný priateľ a lekár Dr. Southwood Smith. Ten bol zároveň poverený vykonaním pitvy a mumifikáciou hlavy mŕtveho filozofa. Lenže práve Benthamovu mumifikovanú hlavu sprevádzala po smrti utilitaristu jedna katastrofa za druhou...

Pôvodne mala byť Benthamova hlava stálou súčasťou figuríny. Aspoň takto si to Jeremy predstavoval a želal. Lenže proces mumifikácie sa nepodaril podľa očakávaní a hlava neprirodzene sčernala a vyschla. Keďže figurína by pôsobila odstrašujúcim dojmom hororovej príšery, na miesto mumifikovanej hlavy bola na figurínu osadená hlava vosková.
A to nás privádza k druhej katastrofe... Pôvodná mumifikovaná hlava bola vystavovaná istý čas pri nohách Benthamovej figuríny. Je otázne, čo by Bentham povedal na takéto riešenie, a najmä či by takéto riešenie podnietilo jeho individuálny princíp radosti alebo skôr bolesti (pozn. red. možnosť B je správna). Našťastie mumifikovaná hlava s umelými očami bola takto vystavovaná len dočasne. Mimochodom, oči... Tie dôsledne sám vyberal Bentham a posledných desať rokov svojho života ich nosil stále so sebou... Traduje sa, že Bentham neraz počas konverzácie len tak vytiahol tieto oči z vrecká a vysvetľoval ich posmrtný účel a chválil sa nimi pred ostatnými. Samozrejme, nie každý tejto Benthamovej „srande“ rozumel, a preto pobúrenie vystrašenej obete nebolo nikdy prekvapením. Dnes už Benthmovu hlavu pri nohách figuríny neuvidíte. Dôvodom, sú študenti a tí stoja za ďalšou sériou katastrof.

Keďže na bezpečnosť hlavy mŕtveho filozofa pôvodne myslel len málokto, túto dieru využili študenti. Údajne po jednej študentskej krádeží bola hlava utilitaristu nájdená v skrinke na úschovu cestovnej batožiny kdesi na železničnej stanici v Škótsku. Iný mýtus rozpráva o ďalšej krádeži a následnom nájdení nešťastnej hlavy na nádvorí University Collage, kde obvykle študenti hrajú futbal. Odtiaľ pramení aj málo pravdepodobný mýtus podľa, ktorého Benthamovu hlavu ukradli opití študenti, ktorí s ňou následne mali hrať futbal.

Posledná historka je stopercentne pravdivá a ako z akčného filmu. V roku 1975 skupina študentov z konkurenčnej King´s Collage v Londýne uniesla Benthamovu hlavu a požadovala vedenie univerzity o výkupné vo výške 100 libier. Študenti chceli takto vedenie univerzity prinútiť, aby venovalo príspevok na charitu. Neskôr však výšku výkupného znížili na 10 libier a Benthamova hlava sa mohla vrátiť späť do rúk University College. Študentom ostala okrem dobrého pocitu aj pekná fotka s hlavou filozofa, ktorý si myslel, že prišiel na spôsob ako zväčšiť najväčšie šťastie pre čo možno najväčší počet osôb v spoločnosti.

Karl Marx mal prednedávnom 202 rokov a všetkých Vás pozdravuje a odkazuje Vám, že sa má dobre. Dokonca údajne skoncoval so svojimi dvoma najväčšími neduhmi, a to pitím a fajčením... ale tým, či Karol hovorí pravdu alebo nie, si nikdy nemôžeme byť istí. Dodnes sa mnohí sporia o tom, čo Karl všetko povedal a či to je vôbec pravda.

Karla netreba zvlášť predstavovať, všetci ho poznáme. Rovnako ako Marx je známe ako si pri písaní vypomáhal alkoholom. Pripomeňme si niekoľko opileckých medzníkov, ktoré mali význam nielen pre Marxov život, ale najmä pre nasledujúci vývoj filozofie...

Treba však povedať, že Marx nemal s pitím absolútne žiaden problém. Lepšie povedané, bol s ním veľký kamarát. Už od vysokoškolských čias mu tento kamarát pomáhal „zanedbávať štúdium práva“ na Univerzite v Bonne. Dielo bolo dokonané v momente, keď sa študent Marx stal viceprezidentom krčmového spolku. Jeho inaugurácia do funkcie bola spečatená zatknutím pre „rušenie pokoja opileckým hlukom“.

Dokonca sa hovorí, že aj Manifest komunistickej strany 1848 má v skutočnosti troch autorov: Karla Marxa, Friedricha Engelsa a alkohol. Je prirodzené, že meno tretieho autora na titulnej strane neuvidíte. Údajne tento autor chcel, aby v úvode slávneho Manifestu stála namiesto vety „Dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov“ veta „Dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami bojom s alkoholom.“ Marx a Engels s tým kategoricky nesúhlasili, pretože si boli vedomí, že alkoholizmus oslabuje triedny boj, ale zároveň posilňuje silu ich tvorivého ducha.

Nebyť alkoholu, resp. nebyť piva tak sa možno Marx a Engels nikdy neskamarátia. Po tom, čo sa spoločne stretli 28. augusta 1844 v Paríži v krčme s názvom Café de la Régence, nasledoval rad náročných dní, ktoré sú historikmi označované ako „desať dní namočených v pive“. Marx a Engels sa od tej chvíle držali jeden druhého ako opitý plota.

Istý policajný špeh, nasadený na Karla, sa nepekne vyjadril k tomu ako v istej dobe Karl so svojou rodinou žili. Vo svojej správe napísal, že pán Marx sa celé dni nečinne povaľuje doma na pohovke, popritom veľa pije a fajčí. Vo svojej správe neušetril ani pani Marxovú, ktorej vyčítal neporiadok a to, že sa deti v takomto nezdravom prostredí bezprizorne hrajú medzi papiermi pána Marxa.

A tým sme sa dostali k ďalšej Karlovej závislosti - fajčenie cigár. Pri písaní jeho diel, akými sú Manifest a Kapitál sa mal sám Marx vyjadriť k spotrebe cigár natoľko, že zisky z kníh nebudú stačiť ani na pokrytie spotreby cigár, ktoré si pri písaní vychutnával. Istý čas sa po Karlovej smrti vyrábali v meste Reading cigary pomenované po ňom s vyobrazením jeho podobizne na krabičke. Výhodou bola cena, stáli 5 centov. Karl ako znalec cigár by bol iste hrdý a ako komunista by ocenil, že boli takmer zadarmo.

Všetko má svoje medze a vedel to aj Marx. Preto boj proti kapitalizmu je len potiaľ dobrý, pokiaľ neohrozuje liehovary. V každom prípade užívajte s rozumom, súdruhovia! Česť práci a robote pokoj!