PDCS

V nakladateľstve Cesta práve vyšiel preklad zakladateľa logoterapie a existenciálnej analýzy Viktora Frankla "Smysl, svoboda a odpovědnost". Ide o u nás doteraz nepublikované preklady esejí a rozhovorov. V rozhovore o tom, ako sa vyrovnať s pominuteľnosťou, uvažuje, či človek môže nájsť zmysel života v utrpení. "Pýtajú sa ma, či nachádzame zmysel práve vtedy. Či je to tak, že človek nemôže nájsť zmysel života, ak netrpí. Odpovedám - ani nápad – to som nikdy netvrdil! To by bol masochizmus. O hrdinstvo sa jedná jedine vtedy, ak je utrpenie nevyhnutné. Ak môžem príčinu utrpenia odstrániť, som povinný urobiť to. Pokiaľ sa jedná o karcinóm, ktorý je ešte operovateľný, potom musí byť operovaný. Ak nastane nejaký psychický problém, psychóza či neuróza, potom ich treba liečiť cielenou medikáciou alebo psychoterapiou ... ak je to možné a nevyhnutné. A ak je sociálne utrpenie spôsobené politickou mizériou, potom sa musíme rozhodnúť pre nejakú prípustnú formu politickej akcie. V každom prípade platí, že akonáhle je to len trochu možné, sme povinní odstrániť príčinu utrpenia. Netvrdím, že na nájdenie zmyslu života je nutné utrpenie. Hovorím iba, že nájsť zmysel možno aj tam, kde sme vystavení utrpeniu - avšak výlučne v prípade, že toto utrpenie nemožno aktívne odstrániť. Inými slovami: prioritou je zmeniť situáciu, aktívne do nej zasiahnuť tam, kde to je možné. A tam, kde to nie je možné, je z hľadiska hierarchie etických hodnôt najdôležitejšie vnímať a prežívať zmysel života aj napriek utrpeniu, ba práve v utrpení. Život je potenciálne zmysluplný aj „in extremis“ aj „in ultimis“, teda v stavoch extrémneho utrpenia, v stavoch bezútešnosti a napokon aj pred smrťou... Schopnosť vnímať potencialitu zmyslu je krátko pred smrťou a v ťažkých chronických stavoch utrpenia vyššia ako u priemerného človeka. Mám na mysli schopnosť pocítiť: Pozor, je tu príležitosť, aby som aspoň svojím postojom dokázal, čoho som schopný, čoho je schopný človek. Snáď vám môžem odcitovať časť dialógu s pacientkou, s pani E. Tá pani mala, osemdesiat rokov, mala karcinóm s metastázami a bola si vedomá blížiacej sa smrti. Pýtal som sa jej: „Ako dnes hodnotíte svoj dlhý život? Odpovedala: Mala som naozaj krásny život... veď som chodila do divadla, na koncerty. Pražská rodina, u ktorej som pracovala a ako služobná, ma občas brávala na koncerty. A teraz za všetko to krásno musím byť vďačná. „Ale všetko to , čo ste prežila teraz skončí... Myslíte, že všetko to ste prežila, bude vymazané, že to príde navnivoč? Môže to niekto vymazať?“ pýtal som sa jej. Pacientka odpovedala: „Máte pravdu. pán profesor, nikto to nemôže zrušiť... tak, ako nikto nemôže zrušiť šťastie alebo dobro, ktoré som v živote zakúsila... „Nikto nevymaže to, čo ste dosiahli, čo ste vybojovali..., povedal som jej... „Zo svojho utrpenia ste vyťažili maximum a v tomto ohľade ste sa stali vzorom pre pacientov na našom oddelení Blahoželám vašim spolupacientom, že si z vás môžu vziať príklad... Stará pani o týždeň zomrela, ale v to posledné obdobie života už nebola v depresii. Pochopila, že život má zmysel až do jeho konca. Dovtedy bola skľúčenou starenkou, plnou obáv, či svoj život nepremárnila...“

O tejto knihe budeme hovoriť aj na otvorenom tréningu „Ako pestovať osobnú odolnosť“ (Júnový termín tréningu je žiaľ už plne obsadený, ale kurz budeme opakovať aj v novembri 2024)

Klinická psychologička Charlotte Hastings (na obr.) žije v britskom Brightone. Počas prípravy na kariéru systemickej rodinnej terapeutky sa paralelne venovala aj komunitnému vareniu. „Došlo mi, že tie dve oblasti spolu ladia... Spôsob , akým kuchtíme jedlá, hovorí o tom, kým sme, a dokonca aj, ako a prečo sme takí, akí sme.“, hovorí Charlotte. Stála sa hlásateľkou prístupu, ktorý sa označuje ako „kuchtiaca terapia“ (cooking therapy), „kuchynská terapia“ (kitchen therapy), alebo aj „kulinárska terapia“ (culinary therapy).
Čo má spoločné kuchtenie a psychoterapia? Charlotte hovorí, že reflektovanie formatívnych skúseností s jedlom a varením poskytuje aj dôležitý rozvojový zdroj porozumenia sebe samému. Kuchtenie podporuje tvorivosť a odolnosť voči prokrastinácii.
Podobne ako terapia umením – podľa výskumov - kuchynská terapia zvyšuje sebaúctu, znižuje depresiu. A zvyšuje aj produkciu dopamínu. Ľudia, ktorí často dokončili drobné každodenné projekty spojené s varením a pečením, sa začali cítiť šťastnejší a viac uvoľnení. Keď sa sústredili na drobné ciele, zvyšovalo to ich schopnosť vedomej kontroly a sústredenia sa na „tu a teraz“. Nedovolilo im to zotrvávať pri negatívnych myšlienkach.
Zástanca kulinárnej terapie Michael Kocet, hovorí že svojím pacientom v terapii dáva za úlohu vytvoriť unikátny šalát, ktorý reprezentuje ich vlastnú osobnosť. Ľuďom, ktorí trpia stratou blízkeho človeka, odporúča, uvariť alebo upiecť jedlo, ktoré sa im spája s tým človekom. Kocet hovorí o babkinom šaláte, ktorý v detstve zbožňoval. Keď sa vo mne ozvú spomienky na babku, vždy urobím jej geniálny šalát... Staré rodinné recepty posilňujú rodinné väzby a to je má aj terapeutický efekt.
V júni vyjde Charlottina knižka „Kuchynská terapia. Ako sa stať vedomým kuchárom“ (Ortus Press, 2024).

Pri hľadaní príkladov odolnosti sme narazili aj na knižku „Premohla som hnev a nenávisť“ od Rachel Hanan (na obr.) Rachel žila v Rumunsku. V roku 1944, keď mala 15 rokov, celú jej rodinu odvliekli do koncentračného tábora Osvienčim (KL Auschwitz). Prišla o rodičov a väčšinu príbuzných zo širšej rodiny, ale spoločne so svojimi 3 sestrami najbližší rok dokázali napriek všetkému prežiť aj lágre v Bergen-Belsen, Duderstadt a Thieresien-stadt. Keď ju oslobodili, mala 25 kg a s hrôzostrašnými nočnými múrami sa budí aj dnes, keď má 95 rokov. Obdivuhodná bola nekonečná podpora štyroch sestier, ich vôľa žiť a mobilizovať intuitívne stratégie prežitia v ťažkých chvíľach.
V závere knižky Rachel píše o nenávisti a láske:
„Aj mne občas napadalo, že mám právo nenávidieť. Ale to je strašný omyl... Nenávisť a pomsta sú nenásytné. Nenávisť je ako žravý netvor, ktorý má stále hlad...Nenávisť poškodzuje hlavne toho, kto nenávidí, a nie toho proti komu je namierená... Úplne rovnako ma bolí, keď Arabi zabíjajú nevinných Židov, ako keď Židia zabíjajú nevinných Arabov. Preto neprestanem nahlas hovoriť , čo si myslím, keď sa bezprávie a násilie deje v mojom okolí, alebo rovnako aj v Sýrii, Afganistane, Bosne, Jemene alebo teraz na Ukrajine...
Čo ostalo z Osvienčimu, z tej temnej, desivej a neľudskej stopy, ktorá sa vinie celým mojím životom? Čo ma celý život držalo na nohách, tam aj potom? Boli to moji rodičia, Fiviš a Etel, ktorí boli obaja popravení v Osvienčime, v deň mojich 15 narodenín. Bez súdneho procesu a úplne bez viny. V predchádzajúcom krátkom období nášho spoločného života ma ovplyvnili viac, ako všetko, čo prišlo potom. Keď som sa ako traumatizované dievča c námahou vracala do života, nadväzovala som na to, čo som sa kedysi naučila od nich, hoci teraz už boli dávno mŕtvi. V detstve nasávate životne skúsenosti ako huba. Keď prvých 15 rokov života poznávate iba lásku, dôveru, podporu a bezpečie, tak to vašu dušu doslova impregnuje proti nenávisti. Stabilné múry rodného domu pôsobia ako železný pancier proti každému druhu zášti a ponižovania... Mladý človek, ktorý mal šťastie, že vyrástol obklopený láskou rodičov, bude neskôr lepšie odolávať krízam a katastrofám. A je jedno, či ide o Osvienčim, biedu alebo kriminalitu...“

"Zvykli sme si už, že technológie sa rozvíjajú oveľa rýchlejšie ako spoločenské pravidlá ich používania. Nemám na mysli iba zákony, ale aj zvyčajné ´dobré mravy´. S masovým používaním internetu a najmä sociálnych sietí sa objavili otázky, čo sa smie a čo už nie, čo je slušné a čo neslušné, a čo dokonca nezákonné." Píše Fialová v blogu
Eldorádo slobody slova? Dezinformácie, hoaxy a nenávisť na internete. ⚖️💣🔪💻
https://shorturl.at/jDY39

My, občianska spoločnosť a mimovládny sektor, ostro odsudzujeme akékoľvek fyzické či verbálne násilie páchané na ktoromkoľvek členovi našej spoločnosti. V tejto ťažkej situácii vyjadrujeme solidaritu s premiérom Robertom Ficom a jeho rodinou, a deklarujeme náš spoločný a pevný postoj proti agresii, útokom a násiliu akéhokoľvek druhu.

Atentát na premiéra Slovenskej republiky Roberta F**a je absolútne neakceptovateľným činom a vyžaduje našu jednoznačnú, razantnú a odmietavú reakciu.

Vyzývame preto na dôkladné vyšetrenie útoku, spravodlivý trest a morálne odsúdenie činu páchateľa či páchateľov, aby sme tak vyslali jasný signál, že násilie nemá v našej spoločnosti žiadne miesto.

Vyzývame tiež všetkých bez rozdielu, aby neprispievali k ďalšiemu šíreniu nenávisti a napätia v spoločnosti. Obviňovanie opozície, názorových a politických oponentov, médií či mimovládneho sektora roztáča špirálu strachu, nenávisti a ďalšieho možného násilia.

Násilie nesmie mať v našej spoločnosti miesto a je dôležité, aby sme sa ako občania a občianky spoločne postavili proti akýmkoľvek jeho prejavom.

Je našou povinnosťou podporovať bezpečné prostredie a ochranu každého jednotlivca, vrátane našich demokraticky zvolených zástupcov a zástupkýň.

Verejnú výzvu, ku korej sme sa pripojili, môžete podpísať aj vy
https://www.mojapeticia.sk/campaign/kategoricky-odsudzujeme-utok-na-premiera-slovenskej-republiky/e688ab85-5faa-4af9-8879-be42854e3d71?fbclid=IwZXh0bgNhZW0CMTEAAR03zDofxSQVjvBEtDNwOPkIjqhH4jlW6MwEXDAcs4NHRvPTxrZiStJ3zQU_aem_Ab0Mn6Gt3llDN6GjC50uOOcWKJ82PfWBmnqiSkLdWWKEwC67GIXICCN67V3vSNCRTGQjzmux44ZHgS0cg1oNzkBO

Kategoricky odsudzujeme útok na Roberta F**a Výzva občianskej spoločnosti a organizácií

🥱 Čo ak vám kolega na pracovnej porade zaspí počas toho, ako ju vediete? Čo ak vám kolegyňa zdvihne telefón a začne sa nahlas rozprávať s mamou? 🙄..
🌪Aj takéto problémové situácie sme preberali na štvrtom tréningu v rámci programu "Mozaika lokálnej zmeny", organizovaného PDCS. Tentokrát sa naše trénerky Karolína Miková a Ivana Ivanová zamerali na facilitáciu menších tímových stretnutí. Cieľom dvojdňového tréningu v Žiline bolo porozumieť úlohe facilitátora, základným princípom skupinového rozhodovania a spôsobom dosiahnutia spoločných výstupov. Ako vidíte z úsmevov, tréning bol úspešný! ✊

🌱 Našu "Mozaiku" máme veľmi radi. V rámci projektu poskytujeme profesionálne vzdelávanie a odborné vedenie pre aktívne pôsobenie na lokálnej úrovni, čím posilňujeme kapacity neziskových organizácií z celého Slovenska. Vyskladajte si s nami svoju vlastnú mozaiku lokálnej zmeny. ☀️

Táto aktivita je realizovaná a spolufinancovaná vďaka programu The EU Citizens, Equality, Rights and Values (CERV) v projekte PROTEUS.

Ak sa učíme tak, že len potvrdzujeme to, čo už vieme, nestačí to. Učenie sa by malo byť aj opakovanou výzvou, keď musíme spochybňovať, prehodnocovať a nanovo formulovať to, čomu sme verili predtým... Nebáť sa nového pohľadu. Neurológ Oliver Sacks (na obr.) uvádza tragickú historku o tom, čo sa deje, ak stratíme schopnosť kritického myslenia.
V dokumente „Posledný hippie“ spomína príbeh pacienta Grega, ktorého spoznal okolo jeho dvadsiatky. Vtedy mal Greg dlhé vlasy, bol rebelom, spamäti vedel zahrať väčšinu pesničiek kapely Grateful Dad. Odišiel zo školy, pridal sa k hnutiu Hare Krishna a presunul sa do ich kláštora v New Orleans. Po niekoľkých rokoch ho v kláštore navštívil otec. Zistil, že v kláštore, Grega všetci uznávali ako osvieteného svätého muža. Ale otec bol šokovaný. Greg mimoriadne pribral, vypadali mu všetky vlasy, mal prázdny pohľad. Rozostroval sa mu zrak a chvíľami prestával vidieť. A takmer vôbec nehovoril. Mnísi presviedčali Gregovho otca, že všetko je ok. U Grega sa iba prejavujú známky duchovného osvietenia. Otec neváhal a Grega okamžite vzal na MR vyšetrenie a ďalšiu diagnostiku. Ukázalo sa, že výpadky zraku a mlčanlivosť nie sú spôsobené duchovným osvietením, ale mozgovým tumorom vo veľkosti pomaranča. Krátko na to Greg úplne oslepol a už nepomohlo ani keď mu vyoperovali tumor. Detailne si pamätal pesničky a všetko , čo sa dialo do nástupu tumoru, ale takmer nič po tom. Vysvetlenia mníchov o postupnom osvietení sa ukázali ako scestné.
Uchovať si kritický odstup, nenaletieť na povrchné alebo ideologické skreslenia, je dôležitým prejavom zdravého fungovania človeka. Tréningy a vzdelávanie, o ktoré usilujeme, má ľudí viesť ku kritickému odstupu a nie k opakovaniu rozšírených bludov a poloprávd.

Aj v otvorenom tréningu „Tréning trénerov T4T I.“ si prakticky vyskúšame ako učiť mäkké zručnosti s kritickým myslením a pritom zábavne. Tento dvojdňový tréning so skúseným trénerom Dušanom Ondruškom bude 8-9. októbra 2024. Je ľuďom, zatiaľ nemajú veľkú skúsenosť a láka ich trénovať v budúcnosti, ale aj tým, ktorí sú v tejto oblasti už dosť skúsení a chcú si rozšíriť repertoár o nejaké inovatívne postupy a techniky. Prihláška a bližšie info https://www.pdcs.sk/otvorene-kurzy/kurz/trening-trenerov-i-participativne-postupy-vo-vzdelavani-dospelych

Prečo je tak ťažké dohodnúť sa na tom, ako sa správať k prírode? 🌳🕷🐞Prečo má každý názor na medveďa, 🐻ktorý nás objektívne ohrozuje len minimálne? Nejde totiž o to, či strieľať či nestrieľať.

Ide o to, kto je tu “pánom”. V podloží mnohých konfliktov o výruboch, šelmách či ochrane prírody sú naše hodnoty. ⚖️Kým niektorí stále veria, že človek má právo rúbať a drancovať (elegantne sa tomu hovorí využívať), 🪓iní upozorňujú na to, že je nezmysel rúbať si konár na ktorom sedíme. A ešte iní povedia, že prírodu treba nechať na pokoji, 🪺🌱len tak zvládneme spoločenské a prírodné katastrofy, čo sa na nás valia.

Útla knižočka sociologičky Zuza Fialová poskytuje prehľad rôznych typov hodnotových konfliktov, do ktorých sa vo vzťahu k prírode dostávame. Obsahuje tiež cvičenia na tréning, ktorý pomôže citlivejšie k nim pristupovať. 🤝

Pri hodnotách totiž platí, že čím razantnejšie a netolerantnejšie ich obhajujeme, tým viac ostávame v izolácii. A škody toho, že sa nedohodneme môžu byť v prírode na 100 rokov nezvratné. 🌲🌲🌲🌲🌲🌲🌲🌲🌲🌲🌲🌲
Knižku si môžete bezplatne stiahnuť na našich stránkach https://www.pdcs.sk/publikacie/detail/manazment-environmentalnych-konfliktov Máme aj niekoľko kusov tlačenej verzie. Ak chcete a viete využiť, zašleme vám. Napíšte do komentára.

Arthur C.Brooks (60, na obr.), autor knižky „Vybuduj si život, ktorý chceš – umenie a veda ako byť šťastnejším“ (2023), píše, že v živote sa príliš ponáhľame. Až natoľko, že strácame radosť zo života. WHO odhaduje, že kvôli pracovnej dobe, ktorá je dlhšia ako 55 hodí týždenne zomrie každý rok 398 000 ľudí na infarkt. Zaneprázdnenosť sa v spoločnosti považuje za žiadúcu charakteristiku a je ukazovateľom vysokého sociálneho statusu. Facebookové posty, v ktorých ľudia prezentujú svoju vysokú zaneprázdnenosť, dostávali vyššie hodnotenie.
Arthur C. Brooks spomína, čo jemu pomohlo spomaliť a znížiť nekonečnú zaneprázdnenosť. Píše: „Každý deň si spíšte zoznam dvadsiatich úloh, o ktorých si myslíte, že ich muste urobiť zajtra a zoraďte ich podľa dôležitosti. Potom vezmite prvých desať z nich a usporiadajte ich podľa toho, nakoľko sa na tieto možné úlohy tešíte alebo netešíte. A nakoniec vezmite celý zoznam a vyškrtnite spodných pätnásť úloh zo zoznamu.
Tých päť úloh, ktoré ostali, tvorí váš skutočný zoznam úloh na ten deň... A čo tie ostatné? Nikoho to nebude obťažovať, pretože tých päť vybraných, budú urobené naozaj dobre. Samozrejme, aj táto stratégia má svoje hranice. Ak vám zo zoznamu vypadne operácia slepého čreva , lebo sa na ňu veľmi netešíte, určite by ste na ňu mali ísť... Ale inak mi táto stratégia veľmi zlepšila život.“

Vieme, že hlboký duchovný ponor by mal ísť ruku v ruke s prehlbujúcou sa starostlivosťou o telo a zdravý životný štýl. Ale občas sa to nedarí.
Príkladom je dramaticky rastúca obezita budhistických mníchov v ášramoch v Thajsku. Štúdia univerzity Chulalongkorn v Bankongu upozornila na nebezpečne sa šíriacu obezitu mníchov a rastúce zdravotné náklady, ktoré sú reakciou na „tikajúcu bombu“ nezvládnutej obezity Takmer polovica (48%) z vyše 300 000 thajských mníchov je nadmerne obéznych, 10% trpí cukrovkou, 23% má zvýšený krvný tlak, 42% vykazuje nadmerne zvýšený cholesterol. Mnohí majú problémy s osteoartidídou kolien, niektorým museli kvôli diabetu od členku amputovať nohu.
Budhizmus deklaruje striedmosť. Budhistický rituál zakazuje mníchom pracovať. Každé ráno sa s miskou vyberú do ulíc a vyzbierajú jedlo, ktoré nesmú vyhodiť. Darované jedlo musia zjesť. Odborníci boli najprv prekvapení, či možno až tak pribrať z jediného jedla denne, špeciálne, ak to jedlo obsahovalo menej kalórií ako to, čo každodenne jedia iní Thajčania. Ukázalo sa, že najväčším problémom sú sladené nápoje ktoré sa podávajú k jedlu. A tiež to, že mnísi sa, až na rannú prechádzku miskou, vôbec nepohybujú
Ministerstvo zdravotníctva spustilo kampaň, ktorá učí verejnosť, aby mníchom do misky nedávali sladkosti. Po zistení, že mnísi si nevšimnú vlastnú obezitu, lebo nosia voľné oranžové oblečenie, ktoré ich neupozorní na obvod pása, im začali darovať centimetrové obvínadlo namiesto opasku, ktoré im ukáže, keď obvod ich pása presiahne 85 cm.
Duchovný ponor je fajn, ale bez pohybu môže byť nebezpečný.
(Foto: Damir Sagolj, Reuters, 2010)

Silnejúce útoky na občianske organizácie sa prejavujú aj tak, že niektorí koaliční poslanci šíria nezmysly a lži o neziskovkách. V nedeľňajšej relácii TA3 „V politike“ zazneli od poslanca Smeru R. Glücka informácie o našej organizácii, ktoré sú nepravdivé a zavádzajúce.

Prvá sa týkala transparentnosti našej organizácie, kde pán poslanec tvrdil, že PDCS nikdy neprešla auditom. Nie je to pravda, audit máme od nezávislého audítora a robíme ho každoročne. Tieto dokumenty uverejňujeme na našej webke. Napríklad audit za posledný rok je na tejto adrese:https://backend.pdcs.sk/storage/app/media/Vyrocne_spravy/PDCS_vyrocna-sprava_2022.pdf Okrem finančných informácií sú tam aj informácie o našich aktivitách, keďže každoročne zverejňujeme Výročnú správu.

Druhá nepravdivá informácia sa týka financovania pánom Sorosom. Tento hoax používajú poslanci Smeru opakovanie, keď nemajú dostatok informácií. Našu organizáciu nefinancuje pán Soros, ani žiadna z jeho nadácií. Posledných šesť rokov naša organizácia ani nezískala žiadny grant z Nadácie otvorenej spoločnosti.

Tretia nepravdivá informácia bola ohľadom školení pre iniciatívu Za slušné Slovensko. Iniciatíva Za slušné Slovensko nás požiadala nie o školenie, ale o vedenie niekoľkých regionálnych stretnutí. Keďže sa naša organizácia dlhodobo a profesionálne venuje vedeniu stretnutí rôznorodých aktérov, tak sme sa rozhodli dobrovoľnícky odviesť tieto stretnutia. To znamená, že vedenie stretnutí sme radi ponúkli zadarmo, ako náš dobrovoľný príspevok pre túto iniciatívu.

Žiadame preto nielen pána poslanca R. Glücka, ale všetkých politikov, aby predtým, než budú uvádzať v politických diskusiách informácie o neziskovom sektore resp. aj o našej organizácii, aby si tieto informácie vopred overili a uvádzali ich pravdivo a presne.

Podporujeme diskusiu o transparentnosti neziskového sektora, sme však zásadne proti súčasnej podobe navrhovaného zákona z dielne SNS. Tento zákon chce značkovať neziskové organizácie, rozdeľovať našu spoločnosť a „trestať“ aktívnych občanov, ktorí pomáhajú vo viacerých verejnoprospešných oblastiach.

Chceli sme na to upozorniť. Prečo by sme mali znášať, keď si niektorí politici bohapusto vymýšľajú?

(Na obr. je archívne foto z r. 2018, autor Rudolf Baranovič)

Na slovenskom Facebooku sa nachádza konštantne viac ako 10% nenávistných komentárov. Pravdepodobne každý z nás na takýto obsah už niekedy narazil. Čo robíte s týmto typom komentárov v rámci vášho vlastného profilu? Na profile vašej organizácie, či firmy? A ako k nim pristupujete na profiloch, kde ste len návštevníkmi a návštevníčkami? Prejdete takýto príspevok do diskusie bez povšimnutia, snažíte sa na autora či autorku reagovať, prípadne podniknete kroky, aby ste takýto komentár dostali z diskusie preč? Viete, kedy nenávistné komentáre najviac pribúdajú alebo aké sú možnosti preemptívnych a reakčných krokov? A prečo sa nad tým všetkým vlastne zamýšľať? Diskusiu o (nielen) týchto otázkach sa snaží otvárať aktuálny blog 👇

Moderovanie diskusií na sociálnych sieťach ako odpoveď na nenávisť a dezinformácie | PDCS Moderovať, a či nemoderovať - kto mi odpovie... Je lepšie na šírenú dezinformáciu v online priestore odpovedať, alebo ju radšej treba nechať tak? Nahnevám ľudí, ktorí ma sledujú, viac, ak budem nejaké komentáre z diskusie mazať, alebo ak na mojom pro...

Fungovanie v digitálnom priestore je dnes absolútne nevyhnutné. Naša partnerská organizácia z Česka VIA vás pozýva využiť jedinečnú príležitosť naučiť sa veľa potrebného pre vašu organizáciu.

"Poradíme, jak určit, které digitální nástroje jsou pro vaši organizaci skutečně potřebné či jak úspěšně implementovat digitální strategii do celkové strategie vaší organizace. Investice do IT infrastruktury a digitálních nástrojů v neziskovém sektoru často probíhají ad-hoc a jsou závislé na aktuálně dostupných grantech a my vám pomůžeme pochopit, jak přistupovat k digitalizaci strategicky a udržitelně." a ešte omho viac.

Viac informácií a link na registráciu v tomto evente: https://www.facebook.com/events/2128124324223551?ref=newsfeed

Právnik Evan Wolfson (60) sledoval ako sa znížila samovražednosť mladých ľudí. Ako to súviselo s legalizovaním rovnako-pohlavných zväzkov v USA. V rozhovore so Silviou Lauder hovorí, že odvtedy ho každý deň niekto zastaví na ulici a ďakuje mu. Od platnosti zákona už vyše milión LGBTI ľudí vstúpilo do manželstva. Pochopili, že kampaň ba túto tému má hovoriť rovnakým jazykom. Jazykom manželstva, lásky, oddanosti, rodiny… „Tým, že spoločnosť otvorila manželstvo všetkým, odkázala týmto mladým ľuďom, že nie sú sami. Že nie sú vytesnení niekam na okraj,“ vysvetľuje Wolfson.
Novozélandskí vedci v rokoch 1991-2021 analyzovali dáta z 36 krajín OECD. Zaznamenali, že v štátoch, kde bolo uzákonené rovnako-pohlavné manželstvo, významne pokleslo množstvo samovrážd, najmä u mužov. Podobne v Dánsku a Švédsku, sa miera samovražednosti mladých LGBTI ľudí po prijatí podobných zákonov, znížila takmer o polovicu. Pokles samovražednosti tejto skupiny ľudí zachraňuje v USA asi 130 tisíc mladých životov ročne.
(Podľa: Respekt, 24.5.24., foto: Demonštrácia na podporu rovnakopohlavných zväzkov pred Najvyšším súdom USA, Reuters, 2015)

Brene Brown, profesorka sociológie na Univerzite v Houstone, sa špecializuje na témy ako je zraniteľnosť, odvaha a empatia. Jej práca, vrátane kníh ako "Dar zraniteľnosti" a "Dar imperfekcie", pomáha pochopiť, ako otvorené zdieľanie zraniteľných skúseností posilňuje vzťahy a vytvára silné spojenie s ostatnými. Platí to aj o prezentáciách a vystupovaní.

Identifikovala zraniteľnosť ako kľúčový prvok vytvárania hlbokých a autentických vzťahov. Podľa jej zistení je schopnosť otvorene hovoriť o našich chybách, nedokonalostiach a neistotách kľúčom k budovaniu dôvery a vzťahu s ostatnými ľuďmi. Zdôrazňuje, že zraniteľnosť nie je slabosť, ale odvaha a sila, ktorá nám umožňuje prekonať prekážky a rásť. Poukazuje na to, že prezentéri a lídri, ktorí sa neboja zdieľať svoje zraniteľné stránky, môžu budovať dôveryhodnosť a rešpekt voči svojmu publiku a získať ich podporu.

Zdieľali by ste aj to, čo vám nevyšlo? Kedy vám bolo ťažko, pochybili ste, zaváhali? Komu áno a komu nie? Poďme sa porozprávať aj o tom s Marie Stracenská na kurze Prezentácie pre pokročilých - https://www.pdcs.sk/otvorene-kurzy/kurz/kurz-prezentacie-pre-pokrocilych.

Žanna Kadyreva (na obr.) je ukrajinská umelkyňa, ktorá sa po začiatku vojny vrátila z Berlína do Kyjiva. Jednu z jej sôch tvoria narezané kamenné balvany, ktoré zobrazujú tradičný ukrajinský pšeničný chlieb „paljanycja“. Na začiatku vojny sa toto slovo používalo aj na rozpoznávanie ruských diverzantov. Stačilo ich požiadať, aby vyslovili toto slovo a ukázalo sa, že ho nevedia správne vysloviť, alebo ani nevedeli, čo znamená. Paljanycja sa pečie len pri zvláštnych príležitostiach a pre vzácnych hostí. V rozhovore (pre A2, 7/2024) Žanna hovorí, že jej kamenná paljanycja sa nedá zjesť. Je to chlieb pre okupantov. Na výstave v pražskom Rudolfíne sú okrem Žanniných sôch aj fotky ukrajinských 800 múzeí a chrámov, ktoré Rusi doteraz zničili počas vojny.
Toto je vysvetľujúce video o jej tvorbe (https://www.youtube.com/watch?v=mfJvUI9BePw). Paljanicje a iné umelecké objekty vydražiila za 7 mil. hrivien a peniaze poslala obrancom Ukrajiny.
(Foto: Roman Marz, 2024)

Počuli ste už o tom, že americká CIA postupne nahrádzala vtáky vládnymi dronmi, aby mohla špehovať ľudí? Robili to pomocou smrtiaceho (a iba na vtáky účinkujúceho) vírusu, ktorý vypúšťali z lietadiel. Dokonca aj smrť prezidenta Johna F. Kennedyho súvisí s touto operáciou - v skutočnosti ho zabila CIA, lebo ju chcel zastaviť. Vtáčie exkrementy majú tiež svoje vysvetlenie. Ide o syntetický trus, ktorý navyše obsahuje sledovaciu kvapalinu, pomocou ktorej vláda monitoruje pohyb automobilov a podobne.

Túto informáciu dal začiatkom roka 2017 do obehu Peter McIndoe. Každé verejné zhromaždenie začínal minútou ticha na uctenie si pamiatky 12 miliárd vtákov, ktoré boli zabité a vymenené za drony. Celé 4 roky si nikto nebol celkom istý, do akej miery čelní predstavitelia hnutia naozaj veria tomu, čo šíria, alebo žartujú. Až na konci roku 2021 vyhlásil líder hnutia pre The New York Times, že ide o satiru.

Celé to začalo na pozadí prezidentského mandátu Donalda Trumpa, kedy informačným priestorom kolovalo veľa konšpirácií a ľudia ochotne verili nepravdám. Na pochode za ženské práva videl Peter McIndoe pár zástancov Trumpa protestovať a ich tvrdenia mu prišli tak absurdné, že sa rozhodol zo žartu prezentovať nejaké vlastné. Neplánovane z toho vznikol video-záznam, ktorý niekto umiestnil na sociálne siete, kde sa voľne šíril a stával populárnym. Takto jednoducho sa jednorázový žart premenil na niekoľkoročné hnutie s vlastnou webstránkou, reklamnými predmetmi, pochodmi či podporovateľmi, ktorí šírili heslá ako: "If it flies, it spies!" (ak to lieta, tak to špehuje)

Ide o dezinformáciu? Fámu? Konšpiráciu? Tieto pojmy používame bežne, no vyznáme sa vôbec v nuansách, ktoré ich odlišujú? Ak chcete vedieť o taxonómii neprávd viac, prečítajte si náš nový blog 👉

Taxonómia neprávd | PDCS Medzi tým, či niekto šíri misinformáciu, dezinformáciu, fake news alebo konšpiráciu, je rozdiel. Než človeka obviníme z toho, že je hoaxer alebo dezinformátor, pomôže, ak budeme rozumieť podstate jednotlivých pojmov a hraniciam medzi nimi. Niekedy sp...

Tony Osgood (60, na obr.) je britský psychológ, ktorý sa venuje ľuďom s autizmom a náročným správaním. Hovorí, že slová sú niekedy prekážkou komunikácie. Spomína na príhodu z Malty.
„Keď som vyšiel z posluchárne, míňal som na ulici dve dámy - tak okolo sedemdesiatky. Šli na autobus. Boli to obyvateľky inštitúcie, v ktorej som školil ošetrujúci personál. Neviem ani slovo maltsky a ony nevedeli anglicky. Pozdravil som ich hlasným „Hello!!!“, rozosmial sa od ucha k uchu a tej jednej ukázal na ruku: „Bože, vy máte tak nádherný náramok!“ A tie staré dámy sa začali hihňať a jedna mi hneď ukazovala svoj náhrdelník. „Ach, ten je tiež prekrásny!“ Potom vybrala starú čiernobielu fotku a povedala: „Mama.“ Ja som prstami naznačil gesto chôdze a pýtam sa, či idú mamičku navštíviť. A ona vybrala krížik, takže som pochopil, že idú za ňou na cintorín. Išlo nám to krásne. Potom vyšiel zamestnanec toho zariadenia a začal im maltsky oznamovať, o koľkej im ide autobus, o koľkej sa musia vrátiť a čo by mali robiť. Počas dvoch minút sa idyla zmenila na konflikt....“
Tony Osgood spomína aj na stretnutie s Vivien Cooper. Vivien je matkou syna s intelektovým postihnutím, ktorá založila organizáciu The Challenging Behaviour Foundation. „Raz mi rozprávala, ako počas cesty lietadlom dostal nejaký pasažier s intelektovým postihnutím panický záchvat. Letušky mali čo robiť, aby ho upokojili. Vivien vstala, že im ide pomôcť. V tom ju chytil za ruku človek sediaci vedľa a hovorí jej: „Nerob si s tým starosti, darling, toto nie je tvoj rad sedadiel.“ Ona potom jednu zo svojich prednášok nazvala „Not your row, darling“ (Nie je to tvoj rad, darling). Posolstvo je jasné. Kvalita života druhého človeka a správna podpora je vecou každého. To, že sedíte v biznis triede, neznamená, že sa vás osud ostatných netýka. Môže byť medzi nimi vaša sestra, váš brat, vaše deti... Musíme si všímať drobné znamenia a signály, ktorými ľudia dávajú najavo, že nie sú šťastní. Pokiaľ dokážeme počúvať to, čo americký psychológ Gary LaVigna nazýval „šepotom správania“, môžeme predísť kriku.

Na otázku, čo mu dáva práca s ľuďmi s intelektovým postihnutím a náročným správaním, Tony Osgood odpovedá: „Je to príležitosť učiť sa o nás samotných. Každý človek potrebuje, aby bol vypočutý a braný vážne. Našou životnou úlohou je naučiť sa počúvať a že dôveru vo vzťahoch si musíme zaslúžiť. To, že máte nejakú kvalifikáciu alebo profesiu, vôbec nič neznamená. Ľudia vám uveria, len pokiaľ budete naozaj prítomní. Zbaví vás to domnienok o vlastnej dôležitosti. Naučí vás to byť odolnými, pokojnými a vnímavými voči niekomu, kto je v strese. A tiež sa nikdy nebudete nudiť, pretože v tejto práci zažijete to najlepšie aj to najhoršie, čo ľudia dokážu. Zmení vám to život.
(Rozhovor vyšiel v Respekte 14. 4. 24, foto: Matěj Stránský.)

Potrebujete posilniť komunikáciu svojich hodnôt, načerpať inšpiráciu a získať pár nápadov, ako sa nestratiť v záplave polarizujúcich dezinformácií? Máme ešte jedno voľné miesto na tréningu Hodnotová komunikácia a sila pozitívnych naratívov s Ľubicou Stanek už tento utorok 23.4.2024 v PDCS.

Viac tu o tréningu nájdete tu: https://www.pdcs.sk/otvorene-kurzy/kurz/sila-kontra-narativov-ako-odolat-negativnym-narativom-a-vytvarat-posilnujuce-alternativy-v-neistej-dobe

„Čo tým chcel ten človek vlastne povedať?“ Túto otázku si kladieme v kontakte s cudzincami častejšie než inde. Účastníci kurzu „Cudzinci a práca s nimi“ (https://www.pdcs.sk/otvorene-kurzy/kurz/praca-s-cudzincami) sa učili dekódovať najčastejšie komunikačné úskalia, s ktorými sa stretávajú Slováci v kontakte s ľuďmi z iných krajín.

Praktické cvičenia a scénky im dopomohli pochopiť princípy medzikultúrnej komunikácie. Spoločne si "nastavili anténky na kultúrny šum“ a nabudúce, keď sa dostanú na tenký ľad, už môžu nedorozumenia riešiť efektívne a bez zbytočných konfliktov. Držíme im v tom palce!