Slovenský syndikát znalcov umenia ARS LEGIS

Zomrel Blaho Uhlár - divadelník a režisér, zakladateľ divadla Stoka Blahoslav Uhlár sa narodil 26. augusta 1951 v Prešove, zomrel 13. júla 2024 v Bratislave.

Stoka - Eo Ipso - 11. Smrťá-žiťá (Ars poetica) Divadlo Stoka a záznam z predstavenia Eo Ipso. (1995)

🖼 Deliaca stena v Hlohovci, Jozef Sušienka, 1986 – 1987
Pôvodne interiér Domu kultúry, Hlohovec
Dielo je aktuálne vystavené v exteriéri SNG

Dom kultúry v Hlohovci je zatvorený od roku 2015. Postavili ho koncom 80. rokov a býval to reprezentatívny spoločenský a kultúrny priestor. Mal kvalitnú divadelnú sálu, jedinečný je však hlavne kvôli keramickým výtvarným dielam v interiéri a exteriéri. Autorom väčšiny z nich je Jozef Sušienka, pre ktorého to bola najväčšia, životná zakázka. Dovnútra ste kedysi kráčali výstavnou “keramickou alejou” a zboku vás k návšteve pozývali monumentálne skulptúry – “komíny” z keramických polotovarov umne skrývali vývody vzduchotechniky. Veľká sála vo vnútri bola rozdelená na viacero priestorov prostredníctvom keramických stien – Jozef Sušienka ich komponoval ako na seba navliekané guľovité útvary.
Vďaka Mesto Hlohovec sme mohli túto pohyblivú zostavu preniesť do galérie a s pomocou autora sme inscenovali novú zostavu na pozadí chátrajúcej garáže v susedstve.

⚡️TIP: Príďte sa s dielom zoznámiť bližšie v pripravovanom letnom výklade vo výstave Siesta v galérii: Jozef Sušienka. Lekcia krajiny

Foto: Juraj Starovecký

🎨✨ Step into the serene world of Vilhelm Hammershøi with his enchanting 1885 masterpiece, "Portrait of a young woman." This piece exemplifies Hammershøi's renowned style, characterized by subtle monochrome palettes and a profound sense of tranquility. The painting, employing oil on canvas, captures a young woman in a contemplative pose, her gaze averted, enveloping the viewer in a mysterious, introspective atmosphere. This artwork not only displays impeccable skill but also conveys a deep, emotional undercurrent, typical of Hammershøi’s approach to portraiture.

Hammershøi's unique artistic vision is evident in his restrained color scheme and the interplay of light and shadow, crafting scenes charged with quiet intensity. His works often feature solitary figures in sparsely furnished rooms, where the simplicity of the environment amplifies the psychological depth of the subject.

While Hammershøi’s work was less recognized during his lifetime, partly due to his reclusive nature and reluctance to engage with contemporary art movements, in recent years his art has gained considerable acclaim for its distinct, introspective beauty and its ability to evoke contemplation in the viewer.

🖌️💭 Dive into the quiet, enigmatic world of Hammershøi and discover the timeless beauty and emotional depth of "Portrait of a young woman."

Dnes uplynul rok od chvíle, keď nás navždy opustil umelec Erik Binder. Tvorba Erika Bindera bude navždy neoddeliteľnou súčasťou nielen slovenských, ale aj stredoeurópskych dejín umenia.

Erik Binder (21. 2. 1974 Hnúšťa-Likier – 5. 6. 2023 Bratislava) absolvoval Vysokú školu výtvarných umení VŠVU / AFAD v Bratislave a zúčastnil sa mnohých prestížnych výstav po celom svete, samostatne aj v kolektíve. Dvakrát vystavoval v pavilóne Českej a Slovenskej republiky na Bienále v Benátkach v rokoch 1999 a 2003. V roku 2021 mu Slovenská národná galéria venovala samostatnú výstavu nazvanú Avatsýv. Labyrint Erika Bindera: https://youtu.be/Z1B5JR_KTwA?si=KTJ8LMIow9ZYSYZj

Dielo: Erik Binder, Žirafa, pštrosy a hyena, 2008, Slovenská národná galéria
🔎TIP: Pozrite si dielo zblízka na Web umenia: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.K_18613

Dvojice od Filly se vydražila za 25,2 milionu. Na Žofíně nabízeli české unikáty - iDNES.cz

Tajemství od Toyen či nejvzácnější Zrzavý. Aukce na Žofíně láká na české unikáty - iDNES.cz

Dnes si pripomíname 20. výročie úmrtia Ernesta Zmetáka(1919-2004), maliara, grafika, monumentalistu a zakladateľa galérie .

Maliarka Katarína Janečková Walshe sa vo svojej tvorbe venuje sexualite, vzťahom aj materstvu. Vychádza v nej z vlastného prežívania a ženské telo stvárňuje ako kreatívny subjekt, zdroj výživy pre deti aj miesto sexuálneho potešenia.

Obraz This is a Women’s World (detail) znázorňuje to, ako “sa o svet a seba (navzájom) starajú ženy..a ide im to veľmi dobre. Nie je to fantázia o tom, ako by nám nechýbali muži, ale o tom, aké dôležité je ženy a ich práva a potreby rešpektovať.”

🎧TIP: Vypočujte si diel podcastu SNG, kde sa o náročnom, ale aj krásnom balansovaní medzi rôznymi životnými rolami, o postavení žien-umelkýň, ale aj o tom, či feministky môžu byť sexi rozpráva s Katarínou Alexandra Tamásová. Epizódu “O materstve, sexualite a slobode (v umení) nájdete tu: https://podcasters.spotify.com/pod/show/slovenskanarodnagaleria

Partnerom podcastu je spoločnosť Kia Sales Slovakia pre ktorú je umenie inšpiráciou.

KATARÍNA BAJCUROVÁ: Znalectvo je poslanie, chránime tým pamiatku Fullu, Benku a Galandu S monografistkou kľúčových osobností našej výtvarnej scény, významnou teoretičkou umenia a bývalou riaditeľkou SNG naša aukčná spoločnosť dlhoročne spoluprac...

Katolíci verzus liberáli.
(Otcovia a synovia moderny Slovenska)

Ako úplný elév som bol svojho času svedkom debaty starších kolegov v Slovenskej národnej galérii. Týkala sa nezaslúženej kariéry istého nášho nemenovaného „zaslúžilého“ výtvarníka. Diskusiu napokon vyriešilo pre mňa dosť prekvapujúce konštatovanie: “... čomu sa divíte, veď on je luterán ... !“. V danej chvíli ma napadla jediná vec – toto je ďalšia diera v mojom pofidérnom kunsthistorickom vzdelaní: konfesijné zretele nášho modernizmu sa na našej socialistickej alma mater ani náhodou nevyučovali. Až oveľa, oveľa neskôr, keď som písal rozsiahlejšiu štúdiu do katalógu Fullovej výstavy v SNG (niekedy roku 2001) mi došlo, že kádrovanie „vierovyznania“ kľúčových osobností našej novodobej maľby nemusí byť celkom márne. Opačne: môže – pri všetkom riziku zjednodušovania – mnohé veci vysvetliť.

Myslím tým najmä na starý (a dnes už málokoho vzrušujúci) problém tzv. „Generácie 1909“. Mňa tento pojem vždy dosť trápil a polemike s ním som v blahej pamäti „utratil“ množstvo popísaných strán. O čo ide: podľa vyznavačov generačného členenia našej medzivojnovej maľby došlo v závere tridsiatych rokov v rámcoch moderny Slovenska k vývinovej kolízii. Dovtedajší priekopníci modernistických úsilí - Benka, Alexy, Bazovský, Fulla i Galanda a ďalší stratili možnosti rozhodujúco ovplyvňovať jej ďalší rozvin. Podľa mnohých sa vtedy naša moderna dostala do akéhosi nulového bodu, stavu nie neporovnateľného s obdobím, ktoré predchádzalo nástupu jej otcov zakladateľov v rokoch dvadsiatych. Do vyprázdneného priestoru expandujú mladí, na čele s Majerníkom, Mudrochom, Želibským, Hoffstädterom, Matejkom, Nevanom a ďalšími (neskôr Vaculíkom a Peterajovou nazvaní Generácia 1909), aby vzápätí celkom jednoznačne prevzali vývinovú iniciatívu. Skrátka - cesty otcov a synov našej moderny sa približne od roku 1935 dramaticky rozchádzajú.

Jestvovali okrem čisto výtvarných, aj duchovné dôvody takejto generačnej roztržky? Pravdepodobne najčastejšie uvádzaným príkladom takejto premeny starých námetových modelov je generačná polemika s tradičným poňatím erbovej témy našej moderny -- slovenským folklórom, ľudovým vidieckym žánrom. Je doložiteľná najmä raným dielom Cypriána Majerníka (ale aj Jána Želibského). Je nepochybné, že v rodokmeni týchto diel zanechal stopu príklad Chagalla. Niet tu však jeho snovosti, melanchólie túžby za domovom detstva, nadreálnej poetiky žánrových scén. Naopak -- v základe týchto prvotín je celkom reálny zážitok, obyčajná dedinská anekdota. V najvyspelejších variantoch tejto tematickej línie je však láskavý humor, vystriedaný iróniou, jasným výsmechom i náznakmi absurdity. Skrátka, Majerník a jeho druhovia pojednali národný námet z absolútneho odstupu ako čosi čo už nemá právo na život -- skutočný ani umelecký. Časté využívanie groteskných protikladov žánrového motívu a náboženských symbolov nemá len význam sekulárnej kritiky, satiry na tmárstvo a zaostalosť slovenskej dediny. Znamená oveľa viac: mladým maliarom sa zdá duchovná podstata tradičného slovenského života celkom vyprázdnená, bez vnútorného zmyslu.

Pre toto všetko sa treba pýtať ďalej: kde sa zobrali ľudské, ale aj vonkajšie, kultúrne motivácie odporu Majerníka a spol. voči slovenskému svetu? Na túto základnú otázku sa zvykne odpovedať takpovediac v sociologickom duchu: dôvody sa nachádzajú v traumatizujúcich zážitkoch svetovej vojny v detstve, hospodárskej krízy v dospievaní, hrozbe nastupujúceho fašizmu v rokoch ich štúdií na pražskej akadémii. Často sa tiež pripomína, že väčšinu z týchto maliarov možno považovať za intelektuálov prvej generácie. Až na výnimky pochádzali z chudobných oblastí slovenského vidieka a do veľkého sveta umenia vstupovali bez rodinného intelektuálneho zázemia. Z toho mala plynúť nielen prirodzená, vnútorne prežitá angažovanosť, ľavičiarska priamočiarosť výtvarného programu generácie, ale aj jeho národná ľahostajnosť.

Treba uznať, že táto dejepisná štylizácia má istú oporu v mladíckej sebareflexii generácie. Pravda, navonok ju vypovedali za výtvarníkov literáti. Roku 1928 prichádzajú do Prahy na vysokoškolské štúdiá dvaja rovesníci našich maliarov -- budúci prominenti mladej vlny slovenskej literárnej kritiky Alexander Matuška a Michal Chorvát, obaja ročník 1910. Európska dimenzia prvorepublikovej Prahy dala ich publicistickým prvotinám na Slovensku dovtedy neznámy, mýtoborný podtext. Takýto východiskový kritický postoj zjednocoval viacerých mladých pražských študentov, básnikov a vedcov, ktorí našli nakoniec platformu v Prahe vychádzajúcom, slovenskom časopise DAV. Jeho vedúci redaktor Ladislav Novomeský, v januárovom čísle z roku 1931 víta na slovenskej kultúrnej scéne novú skupinu mladých. O čosi neskôr prijala názov Skupina R-10, respektíve Ročník 1910. Okrem Matušku a Chorváta k nej patril básnik Ján Kostra, literát a kritik Kazimír Bezek, ale aj sociológovia J. Furdík a S.Takáč. Vo svojich prvotinách sa však literatúre venovali len okrajovo. Príznačný bol už názov vôbec prvého Matuškovho polemického článku Hra na fujaru a pokrok (1930). Otázky politické, sociologické, etické celkom prevažovali nad úzko odbornými, umeleckými. A to aj v sebareflexii týchto mladých, v opise vlastného, individuálneho zástoja v slovenskej spoločnosti i kultúre. Za zásadný prejav -- akýsi generačný manifest -- názorového postoja skupiny, je považovaná Chorvátova úvaha Otrávená generácia. Vyšla už roku 1932 v Almanachu spolku Detvan a jej podstatné úryvky publikoval Novomeský v poslednom dvojčísle DAVu ročníka 1933.

Chorvátov tón bol nezvyčajne radikálny, nezmieriteľne útočiaci proti slovenskej politickej reprezentácii, takpovediac proti vlastným otcom: ... ak nás nebudete chcieť takých, akí sme, pôjdeme cez Vás... Nenávidíme ich systém, ktorí oni splodili, nenávidíme školy, ktoré oni odobrujú a ktoré vychovávajú deň čo deň nových otrávených a otrasených ľudí, čo budú musieť prekonať našu cestu. Nenávidíme a odstránime ich... . Kým Matuška búril proti anachronizmu slovenských nacionalistov, Chorvát zameral svoju kritiku proti čechoslovakistom, ich pragmatizmu, prízemnej tzv. drobnej práci, ktorej trápny pátos je len spravodlivým odrazom nedostatku vyšších hodnôt, odleskom triviálnych drobných myšlienok. Nečudo, že tento útok proti vtedajším československým politickým špičkám uverejnil práve opozičný, ľavicový časopis. No podstata Chorvátovej vzbury bola aj v niečom inom -- v pocite osobnej neukotvenosti, v neexistencii pozitívnych ideálov o ktoré by sa dalo oprieť, ktorým by bolo možné uveriť, absencii zmyslu každého -- najmä však vlastného -- počínania: ... my sme tá generácia, ktorá vyrástla už v slovenskej škole, po vojne, po páde cisárstva a tradícií... My prichádzame s mladíckym negativizmom a nemáme, kde by sme vybili svoju nechuť k starému, lebo nám nezostalo čo búrať... Hľadáme črepy starých rozdrúzganých hodnôt, hádžeme sa s náručia do náručia a nikde nevydržíme dlho, lebo skepticizmus, hyperkriticizmus, ktorý nám presiakol do krvi, nedá nám oddychu a ženie nás ďalej... .

Keď všetko doteraz spomínané preložíme do jazyka ideológie, tak potom rozpon medzi duchovnou koncepciou otcov zakladateľov a s nimi polemizujúcich mladých nasledovníkov, možno vyjadriť protirečením medzi konzervativizmom a anarchizmom, kresťanským univerzalizmom a liberalistickou vierou v samospasiteľnosť hodnoty ľudskej individuality. Alebo povedané celkom natvrdo a vtedajším slovenským pomerom najbližšie – v zásade išlo o protipostavenie nacionalisticky podmieneného katolicizmu a nadnárodnej ľavičiarskej, s komunizmom koketujúcej utópie. Bazovského, Fullov, Galandov sebaskúmavý, do seba uzavretý ponor do vlastnej etnicity, uvzato hľadajúci podstatu národnej povahy, pritom nikdy celkom neopustil formálne rámce modernity. Len im vo svojom neskoršom maliarstve vedome stanovil neprekročiteľné, jasne definované limity „národa a viery“. Je teda azda pochopiteľné, že v konfrontácii s bezábranovým, často až provokatívne neslovenským europérstvom mladých, bol modernizmus otcov „s nacionalistickou licenciou“ akosi automaticky a vopred diskvalifikovaný.

Je tu však jeden smutný paradox: proces rozchodu otcov a synov vrcholil v krátkom období rokov 1946-1949, pričom to boli viacerí z revoltujúcich synov, ktorí sa takmer vzápätí postavili na čelo tragického popretia umeleckých výdobytkov vlastnej mladosti. Ich dobrovoľná a bezvýhradná heréza k socialistickému realizmu je dodnes celkom nevysvetleným a možno aj nevysvetliteľným úsekom dejín moderny Slovenska. V každom prípade – nitka modernizmu medzi otcami a synmi bola definitívne pretrhnutá. Metaforou tohto rozchodu môže byť emigrácia Kolomana Sokola. Po tom, čo bol novými, mladými kulturtrégrami „odídený“ z bratislavskej školy, bytu, ateliéru… .

Modernistický koncept otcov zakladateľov – možno práve pre svoje opatrné kompromisníctvo, ale najmä pre zaťatú vernosť nadčasovým hodnotám domácej tradície – naproti tomu pretrval . A to – na rozdiel od ich mladých oponentov – bez podstatnejších umeleckých ústupkov moci komunistického režimu v ktorom im bolo súdené nielen zavŕšiť vlastné dielo, ale aj definitívne potvrdiť vlastný spoločenský štatút. Dôkazom ostal - napríklad - fascinujúci vrchol Bazovského tvorby rokov 1952 – 57, stvorený celkom v ústraní a ovzduší politického i spoločenského odvrhnutia umelca.

To všetko ale zároveň znamenalo, že otcami moderny (najmä Fullom a Galandom) nastolené, osudové duchovné protipostavenie tradičného a moderného, slovenského a európskeho nebolo uspokojivým spôsobom doriešené, výtvarným spôsobom pomenované a preto aj naďalej zostalo príčinou našich slovenských, skrytých, či celkom otvorených kultúrnych konfliktov. A to až do dnešných čias.

Ján Abelovský

Neistoty nášho zberateľa, kritika, obchodníka.

Neistota – to je teda asi to pravé slovo, ktoré vyjadruje pocity nášho zberateľa. Najmä pred súčasným umením. Ale nielen zberateľa. Rovnako to pravdepodobne cítia aj kritici. Na rozdiel od neho, musia však zachovať „poker face“. Pretože je to práve tých zopár mienkotvorných kunsthistorikov, ktorí podmieňujú zberateľskú vieru, že ten či onen výtvarník prežije skúšku času. Aspoň u nás na Slovensku je to tak. Čo je možno dobre. Na „vyspelejšom“ Západe tú istú funkciu dávno prevzali obchodníci. Hlas kritikov nikto nepočúva. Takže, buďme aspoň v tomto radi, že „sme iní“ . Teda vlastne, že zaostávame.

Zaostávame však aj v niečom inom, podstatnejšom. Trh so „súčasným“ vlastne nejestvuje. Teda, nejestvuje v tom zmysle, že by implikoval všeobecne rešpektované povedomie vyššie spomínaných „hodnôt“. Verejne sa „bez ladu a skladu“ obchoduje, prakticky v tých istých cenových kategóriách, skutočná kvalita a modernistický gýč. Csudai i Hammel. Bez toho, že by to sám systém vyhodnocoval ako niečo zvrátené. Pretože - celý tento systém je umelý, postrádajúci prirodzené vzťahy maliar – kritik, maliar – kurátor, maliar – galerista, maliar – zberateľ, maliar – mecén... Výtvarná prevádzka tak trocha pripomína pacienta na „intenzívke“. Javí všetky teoreticky overiteľné znaky života, prakticky je však takmer mŕtva.

Poniektorí z nás zastávajú názor, že triedenie hodnôt od pseudohodnôt je výhradou vecou neviditeľnej ruky trhu a že hlas výtvarnej kritiky do obchodného neba aj tak nedôjde. Skrátka, že obchod predbieha umenie. To je tragický omyl. Jednak nikto z nás nesiaha ani po päty Saatchimu a jednak sa takýmto kšeftárskym cynizmom produkuje pokrivený trh „bez kritérií“. Pofidérne zisky zďaleka nevyvážia devastujúce následky, ktoré nás skôr či neskôr dobehnú. Ak už nedobehli.

Nie je preto od veci pojednať o fenoméne „stredného prúdu“. Z môjho pohľadu tam rozhodne nepatria desiatky, stovky ľudí čo si po nedeliach maľujú „pekné obrázky“. Popri zamestnaní. A aj ich vystavujú, či predávajú. Dokonca i na aukciách na východ od Bratislavy. S umením to síce nemá veľa spoločného, ale v zásade to možno považovať za kultivované hobby, ktoré nikomu a ničomu nevadí. Len pokiaľ to neprerastie do megalománie „tvorcu“ s veľkým „T“. Ktorý okrem istého spoločenského uznania (závislého od počtu priateľov a známych), očakáva aj obchodné zadosťučinenie. Stáva sa to až priveľmi často - zneuznaných okresných géniov je na Slovensku až až. Z toho sú však smutní nanajvýš tak príbuzní, rodina nedeľného maliara.

Pod stredným prúdom si skôr predstavujem vážnych tvorcov typu Jaroslava Šuleka, Ivana Pavleho, Oto Bachoríka, Petra Pollága ... . A samozrejme aj – „celebritného“ zástupcu tejto výtvarnej „polohy“ - Daniela Bidelnicu. Isteže: uvádzané mená sú len „pars pro toto“. Je ich totiž jasne prevažujúce množstvo. Výtvarníkov so zastúpením v štátnych zbierkach, v tých najlepších domácich i zahraničných súkromných kolekciách, s hŕbou domácich a zahraničných ocenení, s opulentnými monografiami, rozsiahlymi výstavnými retrospektívami... Sú to všetko veľmi úspešní profíci, ich tvorba má vnútornú konzistenciu, vymakanú filozofiu a aj estetickú úroveň. A predsa niečo podstatné vadí. Čo to však je, o tom sa mlčí. A prečo by aj nie? Veď miesta je na tom našom kultúrne zaprdenom Slovensku dosť pre všetkých... . Tak načo si zbytočne robiť nepriateľov.

Ak toto platí pre kritikov, tak potom je to dvakrát tak záväzné pre obchodníkov. Výsledok? Náš regionálny trh sa týmto spôsobom ešte ďalej, nezmyselne „regionalizuje“, delí na vzájomne nekonzistentné zložky . Stovky, tisícky eur zaplatené za dielo v jednom segmente trhu, nemajú – pri jeho ponuke len o „adresu ďalej“ – žiadnu záväznosť. Princíp cenového precedensu, ktorý je železným zákonom fungovania trhu, stráca oprávnenie. Kde však končia zákony, tam končí aj seriózne obchodovanie.

Martin Benka na verejnom trhu s umením.

Martin Benka je kráľom slovenských aukcií. Toto tvrdenie je z dnešného pohľadu – a zrejme aj zo zreteľa dohľadnej budúcnosti - nespochybniteľné. Tak napríklad - na aukciách SOGY museli zberatelia za získanie piatich jeho najvyššie vydražených diel zaplatiť (bez provízie) 664 tisíc eur. K Benkovi sa z tohto zreteľa približujú len Ľudovít Fulla (551 tisíc), Ladislav Mednyánszky (421 tisíc) a Jan Hála (380 tisíc). Pri ďalších našich modernistických velikánoch Jakobym (285 tisíc), Bazovskom (270 tisíc), Jasuschovi (231 tisíc) a Galandovi (227 tisíc) bolo treba platiť už rádovo podstatne menej. Benka dominuje v zberateľskom záujme aj v širších súvislostiach, než len v umelecko-historickom kontexte moderny Slovenska. Až päť jeho diel našlo miesto v rebríčku „Top 10“ predajoch SOGY. Hranica k takémuto umiestneniu leží pritom SOGE relatívne vysoko – 120 tisíc eur.
Sústredenie sa na výsledkové listiny SOGY je pri skúmaní trhového fungovania Martina Benku úplne oprávnené. Z ostatných našich aukčných siení dosiahla pozoruhodnejšiu dražbu totiž len bratislavská WHITE AND WEISS – roku 2011 vydražila kompozíciu Jeseň – Ovce (1932. 40 x 50 cm) za 30 000,- €. Východoslovenská DARTE ukončila roku 2017 licitáciu komorného obrázku “Jeseň na Orave“ (1935-38. 44 x 33 cm) na úrovni 19 800,- € a ďalšia bratislavská aukčné sieň ART INVEST zasa roku 2013 vydražila Benkovo „Ráno“ (Okolo 1930, 29 x 36 cm) za 19 000,- €.

Martin Benka je z obchodného zreteľa vyslovene slovensko – český fenomén. Napokon, prvý ateliér na Slovensku si Benka zriaďuje až po rozpade republiky. Presnejšie, roku 1939, kedy (takmer po tridsiatich rokoch tvorby) definitívne odchádza z Prahy a usadzuje sa v Martine. Je teda prirodzené, že v Čechách ostalo v súkromných majetkoch množstvo diel, z ktorých mnohé sa po roku 1989 stali predmetom verejných predajov aj českých aukčných domov. Väčšinou sa ale jednalo o práce Benkových nástupných období - teda „kalvodovských“ plenérov rokov 1911 – 1914 (usudzujem, že kvalitnejšie Benkove veci ich českí majitelia nosili radšej na Slovensko, lebo verili v ich lukratívnejšie zhodnotenie). Výnimkou je teda azda len pozoruhodné „Leto – Orava“ (1934. 95 x 80 cm) predané roku 2011 v pražskom DOROTHEU za 81 766,- €. Táto dražba sa v celkovom rebríčku „Top 20“ Benkových najvyšších predajov dostala na 8. miesto. Druhým a posledným maliarovým plátnom, ktorý sa dokázalo vkliniť medzi benkovské cenové rekordy SOGY je neskorá, nazarénska „Madona v sliačskom kroji“ (okolo 1940. 60 x 44 cm). GALERIA ART v Prahe ju roku 2018 vydražila za 48 601,- € (18. miesto „top“ predajov M. Benku). Nad 30 tisíc eur sa potom v Čechách dostal roku 2009 už len pražský ART CONSULTING (31 761,- € Jesenná krajina. 1911. 68 x 97 cm).1

Keď už sme pri tej magickej tridsaťtisícovej méte. V úplných začiatkoch SOGY (1997 - 2001) som v katalógových úvodoch často lamentoval nad nízkymi cenami koryfejov našej maliarskej moderny. Nad faktom, že „za peniaze za špičkového Benku sa nedá kúpiť ani ojazdený Mercedes“. Bolo to v tých časoch akési čakanie na „milión za Benku“. Na prelomenie bariéry (určite aj psychologickej), ktoré by nielen Martinovi Benkovi, ale aj vo všeobecnosti umeniu našej maliarskej moderny, dodala okrem priority zberateľského dopytu i primerané finančné zhodnotenie. Trvalo to až neúmerne dlho – aj za Benkove galerijné veci sa nedarilo dostať z priemeru točiaceho sa okolo vtedajších 300 tisíc korún. Náznak zlomu priniesol až rok 2000 a dnes už legendárna dražba diela „Z Liptova“ (1932, 65 x 54 cm.) za vtedy neuveriteľných 39 832,- €. Ale až o dva roky neskôr sme za vydražili kultovú Benkovu prácu „Očarený krásou“ (1942. 113 x 100 cm) za 31 173,- €. A všetko zavŕšila roku 2003 reprezentačná kompozícia „Nad rodným krajom“ (1944. 78 x 93 cm) za konečných 34 521 €.

Mimochodom práve pri tomto diele sme sa naučili aj mnoho o marketingu aukčného predaja. Až teraz sme naplno pochopili, že „proveniencia predáva“. Predovšetkým – obraz sme ponúkli v rámci súboru ďalších piatich diel autora - troch kresieb a dvoch sochárskych prác Benku, ktoré sa priamo viazali na olejomaľbu. Diela pochádzali priamo od jeho prvých dedičov. Od nich sme získali zaujímavé doklady i ústne informácie o okolnostiach vzniku diela, počas Benkovho pobytu v Bošáci. Celú túto „legendu“ sme zoširoka pojednali v aukčnom katalógu – čo dovtedy bola vec nevídaná. Bezpochyby to však pomohlo k nadštandardnému predaju diela. Dosť na tom: vzostupný trend Benkových cien sa už ukazoval ako nezvratný. Veľmi skoro - už decembrovej dražbe roku toho istého roku prišiel nový rekord – monumentálnu „Slovenská rodinu“ (Okolo 1938 - 40. 70 x 100 cm) sme vydražili za vtedy neuveriteľných 51 450,- €.

Z dnešného pohľadu sa zdá onen „milión za Benku“ až neskutočne vzdialený. Desiatky, stovky dražieb malieb Martina Benku, ktoré sme odvtedy „zmenedžovali“, stvorili celkom nové, rádovo iné finančné relácie. Vysnený „milión“ už dávno nie je konečnou métou, vyhradenou len pre exkluzívne ponuky. Stalo sa z neho skôr bazálne východisko pri jednaniach o vyvolávačkach celkom bežných Benkových diel. A priemer konečných cien sa už dávnejšie usadil podstatne vyššie – niekde na stredovej úrovni okolo 40 tisíc eur. Zdôrazňujem – aj pri takých Benkových dielach, ktoré len doplňujú, či opakujú už dosiahnuté umelecké výsledky, zväčša na menších, stredných formátoch. V archíve SOGY sa dajú dohľadať viaceré takéto, v začiatkoch SOGY nemysliteľné licitácie: 49 790,- € Žatva pod Bradlom. Okolo 1935. 65 x 48 cm. (2008); 48 000,- € Hrdoš - Jar. 1928. Olej na plátne. 78 x 52 cm. (2013); 45 000,- € Matka božská - ustavičnej pomoci. 1947. Olej na plátne. 43,5 x 31,5 cm. (2015); 44 000,- € Pozdravenie rána. Okolo 1940-42. 66 x 42,5 cm. (2010); 44 000,-€ Oravské chalupy. Okolo 1922. 28 x 29 cm. (2012); 42 000,- € Pod Chočom. Okolo 1921-28. 61 x 71 cm. (2015); 42 000,- € Ludrová. Okolo 1920-22. 56 x 38 cm (2012); 42 000,- € V nedeľu (Vlkolinec). Okolo 1920. 50 x 70 cm. (2011); 42 000,- € Zima v Lúžnej, Okolo 1930-32. 43 x 67 cm. (2018); 36 000,- € Ranné hmly nad Liskovou. Okolo 1921 - 25. 64 x 79 cm. (2015) a viaceré ďalšie.

Roku 2011 poriadala SOGA 100. jubilejnú aukciu. Jednou z položiek exkluzívnej dražby bola aj rozmerná Benkova „Slovenská rodina“. Neviem koľko pamätníkov na „pravek SOGY“ sedelo vtedy v sále a spomenulo si, že ten istý obraz sa už raz veľmi dávno - roku 2003, vydražil za niečo vyše 50 tisíc. Dlhá, dosť dramatická dražba sa nakoniec zastavila na rekorde: 176 000,- €. Priam učebnicový príklad intenzívneho nárastu Benkovho obchodného renomé v pomerne krátkom čase (necelých sedem rokov)! Inak – „Slovenská rodina“ je veľmi ojedinelým prípadom tzv. „opakovačky“ – teda dražby už raz predaného diela (nota bene v tej istej aukčnej sieni). To svojím spôsobom dokazuje, že Martin Benka je cieľom skôr „citového“ zberateľstva, pri ktorom investičný zreteľ nehrá až takú úlohu. Do súkromných zbierok sa jeho diela dostávajú - asi a zväčša - takpovediac „navždy“, bez racionálneho zámyslu na prípadný zisk z následného predaja.

V každom prípade: rok 2011, respektíve obdobie tesne pred a po ňom, sa stalo akýmsi „zlatým vekom“ aukčných predajov Martina Benku. Pätnásť najvyšších predajov sa viac-menej datuje práve do tohto času: 180 000,- € Po žatve. 1922-24. 76 x 51 cm. (2012); 176 000,- € Slovenská rodina. Okolo 1938-40. 70 x 100 cm. (2011); 146 000,- € Z Detvy. 1932. 81 x 96 cm. (2015); 120 000,- € V jeseni -Turiec. 1947. 63 x 83 cm. (2013); 98 000,- € Z bošáckeho kraja. 1943. 84 x 65 cm. (2013); 90 000,- € Na pole (Liptov). 1930 - 32. 52 x 75 cm. (2014); 87 000,- € Z Tisovského kraja. 1946. 66 x 47 cm. (2013); 80 000,- € Krajina z Liptova. Okolo 1928. 88 x 69 cm. (2016); 72 000,- € Z poľa. Okolo 1935-38. 44 x 66 cm. (2013); 72 000,- € Pod Šarišským hradom (Orkucany). 1932. 40 x 65 cm. (2014); 65 000,- € Katedrála Spišskej kapituly. 1942. 65 x 85 cm. (2015); 63 000,- € Cestou (Ružomberok). Okolo 1935. 34,5 x 50 cm. (2017); 59 000,- € Drevári pod Ďumbierom. 1943. 67 x 47 cm. (2010); 54 000,- € Pod Kriváňom. Okolo 1930. Olej na plátne. 45 x 69 cm. (2015); 52 000,- € Pod mohylou slovenského bohatiera. 1932. 67 x 47 cm. (2016); 50 000,- € Žena na poli. Okolo 1945-50. 48 x 66 cm. (13.11.2012). Neskôr – vlastne až do dnešných dní – sa takýto benkovský „boom“ už nikdy nevrátil. Jednak sa do značnej miery zvoľnila frekvencia ponúk jeho „hajlatov“ a ak sa aj vyskytli, nenašli očakávaný - zo zreteľa už dosiahnutých a násobne potvrdených cenových precedensov- primeraný ohlas.

Čomu pripísať tento zaujímavý fakt? Predovšetkým: roku 2011 SOGA prišla s formátom večerných VIP aukcií. U nás nevídaná vec. Okrem iného, vytvorili sme si tým priestor pre skutočne odborné zdôvodnenie aukčnej ponuky - najmä formou skutočne opulentných katalógov. Večerné aukcie okamžite zaujali – najmä solventnejšiu časť zberateľov, ktorý neváhali dražiť za sumy, presahujúce doterajšie štandardy. To vyvolalo prirodzený dominový efekt na druhej strane – na strane majiteľov Benkových diel. Traduje sa, že Martin Benka za života veľmi nerád svoje diela predával (a o darovaní už vôbec nemohla byť reč). Akoby od počiatku chcel, aby sa jeho umenie uchovalo v celistvosti. Nie pre sebe samého, ale pre mýtický „národ“ – ktorý mal byť alfou a omegou všetkých jeho výtvarných úsilí. Napokon tak aj učinil: odkázal svoje dielo štátu.2

Všetky takéto biografické sebahodnotenia však majú svoje limity. Tak aj Benkove špecifické „žgrlošstvo“ bolo dodatočne spochybnené enormným množstvo jeho diel súkromnej držbe, ktoré sa po roku 1989 stali predmetom verejného obchodovania. No a práve majitelia Benkových diel si akoby práve v okolí inkriminovaného roku
2011 uvedomili, že práve teraz je tá pravá chvíľa, kedy treba „meniť Benku na peniaze“. Nebolo teda, žiadnou zvláštnosťou, keď sme na jednej večernej aukcie ponúkli (a dobre predali“ päť - šesť Benkových galerijných vecí.
To už dlhší čas neplatí. Aukčný kolobeh „hajlajtov“ Martina Benku (ale aj ostatných zakladateľov našej moderny) akoby ustal.

Príčiny? Nadovšetko: veľké súkromné zbierky, zväčša korporátne, sú už „usadené“. Namiesto bezhlavého rozširovania sa dostali do opačnej polohy: „čistenia“ od balastu v prospech umelecko-historickej „koncepčnosti“ zbierok. Skrátka, tí najsolventnejší zberatelia domáceho umenia sú už „nasýtení“. Buď úplne odchádzajú z verejného trhu, alebo reagujú len na ponuky skutočne výnimočných diel. Takže, z bývalých obchodných istôt (Benka, Fulla, Bazovský etc... ) sa stávajú neistoty – najmä predaj priemerných diel aj od špičkových autorov je čoraz problémovejší. S tým súvisí aj ďalší nepríjemný „efekt“: rádovo klesá počet silných dražiteľov v sále a tým aj skutočných licitácií. Kedysi boli súkromné zbierky v „utajení“. Dnes sú verejne známe (Galéria Nedbalka, Galéria Zoya, 1. Investičná ... ). Takže aj oná, majiteľmi aukčných domov vzývaná, „babička, ktorá má Benku na predaj“, sa už dnes celkom prirodzene obracia priamo na koncového záujemcu. Aby ušetrila províziu. V každom prípade – „obchodný pohyb“ špičkových vecí vo verejnom obchodovaní je – oproti nedávnej minulosti - málo intenzívny. Ak sa aj nejaký pohyb deje, tak je to mimo verejného trhu. Tam je naopak čoraz intenzívnejší. Veľkí trhoví hráči začali obchodovať už len medzi sebou.

Znamená toto všetko azda definitívnu trhovú stagnáciu diel Martina Benku vo verejnom priestore? Domnievam sa, že nie. Posledne popísaný trend možno totiž nazvať aj pozitívne: kultiváciou nášho zberateľa. Ktorá začala už dávnejšie, keď sa najosvietenejší z nich začali postupne zbavovať limitov malého, geograficky i materiálovo úzko vymedzeného slovenského obchodu. Aktívna účasť, čo i len na dražbách najbližších susedov, im umožnila postupne pochopiť, že obrazy profétov českého kubizmu, či surrealizmu, alebo maďarského symbolizmu skutočne „stoja za veľké peniaze“. Ak to platí pre Emila Fillu, či Teodora Csontváryho, tak prečo nie pre Martina Benku a jemu podobných?

Kultivácia nášho zberateľa a zberateľstva pomohla vyriešiť aj jeden kardinálny problém, datujúcich sa od prvých miliónových predajov Martina Benku. Totiž, labilnosť internacionálneho kontextu „slovenských“ zbierok. Sprvoti bol formulovaný len vo veľmi zjednodušujúcich prímeroch: „... Benka za Bergom stratí svoju cenu“..., „...Warholova serigrafia má väčšiu hodnotu než olej od Benku ...“ a tak ďalej a tak podobne. Vzniklo z toho svojho času mnoho nezmieriteľných polemík, ich podstata bola však celkom „mimo mísu“. Jednoducho sa nechápala možnosť súbežného fungovania svetového a regionálneho trhu (trhov) v umení a tým aj zberateľstva. Problém však ostal na programe dňa, len jeho riešenia sa stali sofistikovanejšie. Nadnárodný aspekt zberateľstva „slovenského“ totiž nakoniec umožnil - celkom paradoxne - otvorené prijatie faktu „provinčnosti“ domácej moderny. Pri jeho domyslení do dôsledkov sa v nej našiel pozitívny zreteľ: stal sa z nej rozhodujúci dôvod jej originality oproti „parížskym“ vzorom.

Nina Gažovičová svojho času sformulovala tézu o „tretích dejinách umenia“. Ktoré oproti akadémiám a galériám píše trh s umením.3 Práve Martin Benka by mohol byť dosť príznačným príkladom diskrepancie akademických a „trhových“ dejín. Z galerijného zreteľa zjav, kompromisne usadený medzi myšlienkovým svetom romantizmu 19. storočia a kompromisným prijatím výtvarnej štylistiky novej doby. Zo zberateľského hľadiska je to top predsttaviteľ našej moderny. Čo s tým? Asi nič – pretože nejakému kompromisnému ujednoteniu názorov bráni zásadne odlišná povaha kritérií galérie a kritérií súkromného zberateľa. Galéria vníma predovšetkým „autora“ v kontexte vývinu štýlov. Benka je v tomto naozaj „mimo časový“ – od počiatku do konca usadený v príklade secesie a symbolizmu rozhrania storočí. Skutočného zberateľa však zaujíma menej autor a viac „obraz“. A tam ponúka Benkov manierizmus - na naše pomery - dostatok všetkého. Dalo by sa dokonca tvrdiť, že bez ohľadu na to, či Benkovu maľbu „teoreticky“ pokladáme za anachronickú, alebo výsostne modernú, reč jej významov je asi každému Slovákovi nevysvetliteľným spôsobom blízka a zrozumiteľná. Nie však (a v tom je, podľa nás, jadro problému) v polohe racionálne hodnotiteľnej umeleckej výpovede o slovenskej realite, ale len ako intuitívne vnímanej metafory. Odtiaľto zrejme pochádza i h**e spomínaná „citová“ intencia benkovského zberateľstva.

Pri prezeraní si „top“ Benkových aukčných predajov by sa dali určiť parametre akéhosi „ideálneho obrazu“ maliara pre aukčný predaj. Predovšetkým, mal by to byť reprezentačný formát. S dominujúcou krojovanou figúrou, či figúrami v prvom pláne, na pozadí štylizovanej panorámy „rozbúrených“ slovenských hôr. Čiže: malo by to byť asi Benkovo dielo z prvej polovice 40. rokov. Ktoré kritickejšia umelecká história považuje za svojím spôsobom úpadkové, príliš podliehajúce ideologizujúcim aspektom. Oproti (trebárs) modernisticky radikálnej „syntéze“ rozhrania 20. a 30 rokov, kedy Benka – po vzore Fullu a Galandu – zväčša na pôdoryse menších stredných formátov, experimentuje s obrazovou „fragmentarizáciou“ žánrovej reality.

Ale aj tento rozpor, medzi akademickým a zberateľským nachádzaním autentických výtvarných hodnôt v kaleidoskope podôb Benkovho umenia, sa behom času zmierňuje. Dôkazom môžu byť Benkove drobné olejové skice. Ide o maliarsky žáner, ktoré Benka pestoval od počiatku od začiatkov svojprávnej tvorby až do jej úplného záveru. Komorných Benkových skíc je teda v obchodnom obehu skutočne neúrekom. A behom času sa im dostáva čoraz vyššieho trhového zhodnotenia. Ako príklad uvedieme len najvyššie predaje SOGY - 20 100,- € Zliechov. 1938. 28 x 20 cm. (2011); 17 200,- € Z Oravy. 1913. 22 x 33 cm. (2014); 10 300,- € Krajina od Miľoňovíc. 1916. 24 x 30 cm. (2017); 9 700,- € Na dedine. Okolo 1935. 22 x 15 cm. (2009); 7 600,- € Pri drevároch. 1944. 23 x 16 cm. (2011); 7 300,- € Dvaja Detvanci. Okolo 1935-40. 22,5 x 15,5 cm. (2014); 7 136,- € Oravská dedina. Okolo 1913. 21 x 29,5 cm. (2008); 7 000,- € Z Liptova. Okolo 1935. 18 x 25 cm. (2016); 6 600,- € Štrba. 1967. 16,5 x 24,5 cm. (2016); 6 000,- € Na jar. 1913. 27 x 20 cm. (2015); 6 000,- € Pohádková dolina - Terchová. Okolo 1940. 16 x 22,5 cm. (2011); 6 000,- € Z Hladovky. Okolo 1940. 24 x 26 cm. (2009); 6 000,- € Z Terchovej. Okolo 1935. 17 x 25 cm. (2013) a mnohé ďalšie. Sám Benka nechcel, aby sa jeho skice „pokladali za umenie“. To sa podľa neho dá nájsť len v jeho definitívnych, veľkých maliarskych kompozíciách. Skice pokladal za produkt vyslovene prípravný, ktorý nemal nikdy opustiť jeho ateliér. Dnešný (kultivovaný) zberateľ vidí problém celkom inak. Zberateľské čaro Benkových skíc spočíva práve v skutočnosti, že pri nich „chcel iba maľovať“. A tým nechcene a neprogramovo odhalil prapodstatu svojho maliarskeho majstrovstva, prekrytú inde všakovakými, z dnešného pohľadu už nezaujímavými ideologickými nánosmi.
História trhových príbehov obrazov Martina Benku teda rozhodne nekončí. Len sa rozvetvuje do čoraz diferencovanejších smerov a podôb. A to je len dobre.


V Bratislave, september 2019

POZNÁMKY

1) Údaje o predajoch diel Martina Benku na slovenských a českých aukciách (mimo SOGY) som čerpal výhradne z internetového portálu ART PRICE. Nemusia byť teda úplné.
2) Martin Benka sa roku 1958 sa presťahoval do štátom vybudovaného ateliéru s obrazárňou v Martine. Ako protihodnotu daroval štátu 5 000 vlastných diel (1964), ktoré sa stali základom zbierkových fondov Múzea Martina Benku (1973).
3) Pozri bližšie – Gažovičová, N.: Na konci s dychom (Krátka správa o trhu s umením). 365¬¬¬¬¬ (magazín o umení)¬, Slovenská národná galéria, 1/2014